Na svitaní kráčam po strmom svahu,
srdce som zanechal na tvojom prahu.
Môžeš nim preletieť nad Annapurnou,
ulicou slnečnou a aj tou chmúrnou.
Sprejovať graffiti na fádne múry,
ked bude divoké, začne sa búriť.
V šatníku môže ti odháňať mole,
a z ramien všetky zlé, ťaživé bôle.
Čítaj ho ked budeš cestovať vlakom,
si nebo belasé prekryté mrakom.
Refrén:
/V srdcovej komore mám vystavený,
portrét len jedinej pôvabnej ženy.
Má väčšiu hodnotu než Mona Líza,
zvodne sa usmiala a potom zmizla./
Ovzduším nesie sa borovíc vôňa,
srdce mi odpadlo do tvojho lona.
Tušom vyplnené potichu drieme,
môžeš ho zasadiť do černozeme.
Surovo odhodiť do líščej nory,
len ona vie čo ma tak urputne morí.
Bude ti vankúšom, dekou i lampou,
môžeš ho zamraziť, popíjať slamkou.
Hrať na ňom balady ako na lutne,
ked po dni daždivom bude ti smutne.